Po troch rokoch vojny, počas ktorej nebola udelená Nobelova cena mieru, nórsky Nobel Committee udeľuje cenu 1917 Medzinárodnému výboru Červeného kríža.

Od vypuknutia prvej svetovej vojny sa Nobelova komisia rozhodla neudeliť výročnú cenu za mier a oficiálne uviedla, že neboli nominovaní žiadni hodní kandidáti. V januári 1917 však profesor Louis Renault, prominentný právnik, bývalý držiteľ Nobelovej ceny mieru (v roku 1906 za svoju úlohu pri rozširovaní Ženevského dohovoru o námorné vojny) a súčasný prezident Francúzskeho Červeného kríža, nominoval ICRC na cenu tohto roku. Počas pred nominácie Renault úzko spolupracoval so sekretárkou Nobelovej rady Ragnvaldom Moeom. Okrem toho vláda Švajčiarska osobitne navrhla ICRC, ktorého robotníci mali sídlo v Ženeve.

V rámci svojich nominácií Renault aj Švajčiari pochválili Červený kríž za založenie Medzinárodnej agentúry pre vojnu vo väzení, ktorá pracovala na poskytovaní pomoci vojakom zajatým nepriateľskými silami a poskytovaniu komunikácie medzi väzňami a ich rodinami. Ocenili tiež jeho úsilie prepraviť zranených vojakov do ich domovských krajín cez neutrálne Švajčiarsko. Stovky dobrovoľníkov Červeného kríža pracovali v Ženeve av teréne počas vojny a do júna 1917 smerovali vyšetrovania vojenským veliteľom a nemocničným úradníkom, aby našli informácie o väzňoch a zranených a do júna 1917 poslali rodinám vojakov viac ako 800 000 komunikácií.

Nebolo to prvýkrát ani naposledy, čo Červený komisár ocenil Červený kríž za svoju humanitárnu prácu. Jej zakladateľ, Henry Dunant zo Švajčiarska, získal vôbec prvú mierovú cenu v roku 1901; organizácia Červeného kríža by si cenu získala ešte dvakrát do konca storočia, v rokoch 1944 a 1963.