Prezident Harry S. Truman podpisuje právne predpisy, ktorými sa ustanovuje zákon o zahraničnej pomoci z roku 1948, známejší ako Marshallov plán. Zákon nakoniec poskytol viac ako 12 miliárd dolárov na pomoc pri hospodárskej obnove západnej Európy.
V prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny kulhali ekonomiky rôznych krajín západnej Európy. Nezamestnanosť bola vysoká, peniaze boli vzácne a v krajinách spustošených vojnami neboli známe bezdomovectvo a hladovanie. Tvorcovia politík USA považovali situáciu za nebezpečnú. V rozvíjajúcej sa dobe studenej vojny sa niektorí domnievali, že hospodárska privatizácia v západnej Európe vytvorila úrodnú pôdu pre komunistickú propagandu.
Kľúčovým prvkom americkej politiky na potlačenie vplyvu Sovietskeho zväzu bolo oživenie západného Nemecka (východné Nemecko bolo obsadené sovietskymi jednotkami) a toto zotavenie si vyžadovalo revitalizáciu nemeckých prírodných trhov v západnej Európe. Posilnenie ekonomík iných západoeurópskych krajín by ich navyše lepšie vybavilo na boj proti hrozbe komunizmu, či už z dôvodu sovietskej expanzie alebo z domácich komunistických strán. V júni 1947 štátny tajomník George C. Marshall dramaticky požiadal o rozsiahly program hospodárskej obnovy, ktorý by poskytol miliardy stagnujúcim ekonomikám západnej Európy. Výsledkom Marshallovej výzvy k činnosti bol zákon o zahraničnej pomoci z roku 1948, ktorý v Kongrese prešiel veľkými maržami. Pri podpise zákona prezident Truman vyhlásil, že predstavuje „možno najväčší podnik v konštruktívnom štátnom podnikaní, ktorý sa ktorýkoľvek národ dopustil.“ Minister Marshall zablahoželal kongresu k tomu, že „čelil veľkej kríze s odvahou a múdrosťou“.
Zákon poskytol západnej Európe počiatočný grant vo výške 4 miliárd dolárov. V čase, keď sa program koncom roka 1951 skončil, sa vynaložilo viac ako 12 miliárd dolárov. Hoci Marshallov plán nebol absolútnym úspechom (veľký príliv amerických dolárov v niektorých oblastiach spôsobil nekontrolovateľnú infláciu), stabilizoval a revitalizoval hospodárstva západnej Európy. Britský minister zahraničných vecí Ernest Bevin vyhlásil, že to bolo „záchranné lano potápania mužov“.
